Aktuality

Otestujte sa:

Hrozí Vám syndróm vyhorenia?


Oznam pre žiadateľov o vydanie zbrojného preukazu
na vyšetrenie je potrebné priniesť so sebou výpis zo zdravotnej dokumentácie od svojho všeobecného lekára

 

Kalendár

1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30

(orientačný test)

inštrukcia:
Prečítajte si nasledujúce tvrdenia a za každé z nich, ktoré Vás vystihuje, si prirátajte 1 bod, maximálny počet bodov je 10.

1.Keď si v nedeľu spomeniem, že zajtra musím ísť do práce, nestojím už za nič.
2.Keby som mal/a možnosť odchodu do predčasného dôchodku, urobím to hneď zajtra.
3.Neznášam spolupracovníkov, ich stále rovnaké reči sú na nevydržanie.
4.To ako ma dráždia kolegovia nie je nič oproti tomu, ako ma vedia vyviesť z miery klienti.
5.Práca s ľuďmi ma ubíja, odčerpáva mi energiu.
6.Za posledné 3 mesiace som odmietol/a účasť na vzdelávacích kurzoch, seminároch apod..
7.Svoju prácu zvládam mechanicky, myslím, že ma už nič nemôže prekvapiť.
8.O svojej práci sa už len ťažko dozviem niečo nové.
9.Na konci pracovného dňa som tak unavený/á, ako by som ťažko fyzicky pracoval/a.
10.Mám pocit, že už je len málo vecí, z ktorých  sa dokážem naozaj radovať.


vyhodnotenie:
Podľa počtu dosiahnutých bodov si prečítajte nasledujúce odporúčania:

  • 0 až 2body      syndróm vyhorenia Vám aktuálne nehrozí
  • 3 až 5bodov    potrebujete viac pozitívnej podpory okolia, viac osobných záujmov a činností, ktoré s Vašou prácou nesúvisia, a ktoré by viedli k uvoľneniu
  • 6 až 8bodov    potrebujete viac pozitívnej podpory okolia, viac osobných záujmov a činností, ktoré s Vašou prácou nesúvisia, a ktoré by viedli k uvoľneniu, pokiaľ nepomôže táto zmena životného štýlu, pouvažujte o zmene zamestnania /napr. preradenie na iný typ práce iný časový rytmus, iné oddelenie apod./
  • 9 až 10bodov vyhľadajte, čo najskôr, odbornú  pomoc! napr. navštíviť ambulanciu psychológa alebo psychiatra v mieste bydliska

(zdroj: Libigerová, 1999)

Syndróm vyhorenia, jeho prevencia a terapeutické možnosti liečby

„Ak zapálite oba konce sviečky, získate tým viac svetla, ale sviečka rýchlejšie vyhorí“ (Myron D. Rush) 
Týmto obrazom je možné ilustrovať proces smerujúci k vyhoreniu.
Ľudia, ktorí ním prechádzajú, zisťujú, že ich duševná, emocionálna a fyzická energia je úplne spotrebovaná.
Ich sily sú vyčerpané, strácajú vôľu vytrvať. Tak, ako sa to stalo v nasledujúcom prípade:
„Karolína bola učiteľkou. Jej rodina vždy očakávala, že vyštuduje pedagogiku a bude učiť na základnej škole, pretože „to tak dobre vie s deťmi“.
Ani Karolína o svojej voľbe povolania nikdy nepochybovala. Až počas posledného roka na škole, kedy začala na čiastočný úväzok vyučovať na jednej základnej škole, začala mať pochybnosti. Hlučné deti, jej neistota a neschopnosť získať kontrolu nad situáciou ju desili.
Na zmenu odboru už bolo príliš neskoro. Po dvoch rokoch práce v školstve už viac nevládala. Nedokázala vyhovieť protichodným požiadavkám žiakov a ich rodičov, keď stála pred triedou, cítila sa bezmocná, slabá a nešťastná. Večer už bola na konci so silami.
Každodenný stres ju pripravil o všetku energiu. Zanedbávala sociálne kontakty, väčšinu času trávila vo svojej izbe, bola často chorá.
Pochopila, že  ak nechce byť celý život nešťastná, musí zmeniť povolanie. Našla si miesto sekretárky a jej nový život ju uspokojuje. Je šťastná, že nemusí učiť, a dodnes sa diví tomu, ako to mohla tak dlho vydržať“.


Čo je to syndróm vyhorenia?
Pojem burnout (vyhorenie) prvýkrát zaviedol do literatúry v roku 1974 Herbert J. Freudenberger.
Jeho definícia z roku 1980 uvádza, že vyhorenie predstavuje „stav únavy a frustrácie navodený úplným oddaním sa veci, spôsobu života či vzťahu, ktorý však nesplnil svoje očakávania“.
V priebehu ďalšieho výskumu sa objavili v literatúre nespočetné definície vyhasnutia, možno však povedať, že väčšina z nich sa zhoduje v nasledujúcich  bodoch:

  • ide predovšetkým o psychický stav, zážitok vyčerpania
  • vyskytuje sa predovšetkým u profesií, kde sa pracuje s ľuďmi
  • tvorí ho súbor príznakov, hlavne v oblasti psychickej, čiastočne tiež v oblasti fyzickej a sociálnej
  • kľúčovou zložkou je emočné a kognitívne opotrebovanie sa a celková únava
  • burnout sa dostavuje ako reakcia na prevažne pracovný stres


U koho sa vyskytuje?
Nevyhýba sa takmer žiadnej profesii, pričom medzi profesie s vyšším rizikom výskytu vyhorenia sa radia tie, ktoré sú charakterizované vysokou pracovnou náročnosťou, nárazovitosťou, intenzívnym kontaktom s ľuďmi a často neadekvátnym ohodnotením.
Vo všeobecnosti sa medzi profesie s rizikom vzniku vyhasnutia radia tieto:
lekári, zdravotné sestry, psychológovia, sociálni pracovníci, učitelia, pracovníci na pošte, dispečeri, policajti, právnici, pracovníci väzníc, profesionálni funkcionári, úradníci, duchovní a rádové sestry, niekedy sa vyhorenie prejaví aj v tzv. nezamestnaneckých kategóriách, vždy je to ale u osôb, ktoré sú v akomkoľvek kontakte s druhými ľuďmi, sú závislí na ich hodnotení a môžu byť vystavení pôsobeniu chronického stresu – napr. u športovcov, špičkových umelcov alebo u  obchodných zástupcov pracujúcich na živnosť.
Vyhorenie nie je ojedinelým javom.
Má škodlivé následky na svoje obete, aj na kvalitu nimi poskytovaných služieb.
Ľudia, ktorí vyhoreli, chodia do práce s omeškaním, predlžujú obedňajšie prestávky, snažia sa čo najskôr dostať domov.
Ľudia ešte nedávno plní energie a idealizmu chodia do práce s nechuťou, neustále sa dívajú na hodinky, snažia sa odložiť kontakt s klientom.
Svojich klientov vidia často ako stereotypne sa opakujúce prípady, nedokážu sa sústrediť na rozhovor, cítia sa bezmocne, uchyľujú sa k cynizmu.

 

Ako sa prejavuje syndróm vyhorenia?
prvotné príznaky

  • keď sa človek snaží robiť stále viac a viac, a pritom má stále menej radosti z toho, čo robí
  • keď by najradšej zanechal to, čo robí
  • keď mu druhí ľudia „idú na nervy“, nemôže s nimi vydržať
  • keď má tendenciu uchýliť sa k alkoholu, liekom na spanie, na upokojenie, ku káve alebo iným drogám, len aby tento stav nejako prežil
  • keď mu niekedy „povolia nervy“ – napr. na niekoho sa bezmocne rozkričí alebo prepukne v bezmocný plač

akútne príznaky

  • keď človek v rozčúlení pociťuje zdravotné problémy, napr. bolesť v oblasti srdca
  • keď mu príde na um myšlienka, že by bolo lepšie, keby radšej nebol
  • keď sa mu stane, že nie je schopný ovládnuť zlosť
  • keď má pocit, že ho opustilo všetko nadšenie pre prácu, ktorou sa zaoberá

chronické príznaky

  • keď sa človek neustále vyhýba svojej práci
  • keď je preň zaťažko rozprávať sa s druhými ľuďmi
  • keď podá v práci bezdôvodnú výpoveď
  • keď mu chýba sila riešiť každodenné úlohy rodinného života
  • keď odmieta hovoriť aj s blízkymi o svojich problémoch
  • keď sa myšlienky na to, že by bolo lepšie, keby nebol, stupňujú
  • keď nie je schopný priznať si, že má psychické problémy, kvôli ktorým je nutné vyhľadať pomoc


Prevencia a terapia syndrómu vyhorenia
Keďže ťažkostiam je lepšie predchádzať ako ich liečiť, mnoho pozornosti sa venuje návodom  na to, ako nevyhorieť, teda na čo si dať pozor:

  • náplň práce – príliš veľké množstvo práce v kombinácii s nedostatkom času vedie k rýchlemu vyčerpaniu síl
  • kontrola činnosti – pocit, že nemôžem výsledky svojej práce ovplyvniť, nemôžem ich kontrolovať, vedie k frustrácii, takáto práca človeka neteší, postupne ho emočne vyčerpáva
  • odmena – nízke finančné ohodnotenie dáva človeku spätnú väzbu, že jeho práca, aj keď je namáhavá, nie je pre okolie dôležitá, čím väčší je rozdiel medzi množstvom energie, ktorú práci venuje, a finančným ohodnotením, tým väčšia je frustrácia z takejto práce
  • vzťahy na pracovisku – zlá atmosféra spôsobená napätím, nejasne určenými kompetenciami, aroganciou, agresivitou, klientelizmom apod. vedie k emočnému vyčerpaniu a izolácii, čo sú rizikové prvky z hľadiska syndrómu vyhorenia
  • hodnoty na pracovisku – pokiaľ práca vnucuje človeku hodnoty, s ktorými nie je vnútorne stotožnený, resp. ho núti porušiť hodnoty, ktoré sú mu vlastné, zvyšuje sa u neho prežívanie stresu

Sú ľudia, ktorí na vyhorenie reagujú tak, že odídu zo svojho zamestnania a nájdu si niečo iné.
Táto stratégia môže byť síce úspešná, no z dlhodobého hľadiska tu existuje nebezpečenstvo, že neskôr bude tento človek hodnotiť daný krok ako svoje osobné zlyhanie a stratu. Stratégiou častou hlavne vo veľkých organizáciách je útek do vyššej pozície, kde už nehrozí kontakt s klientom.
Je tu však nebezpečie, že takýto riadiaci pracovník „nakazí“ svojím postojom podriadených.
No a sú aj ľudia, ktorí v takomto prípade nepodniknú nič.
Roky, napriek nespokojnosti, zostávajú na svojom mieste, len preto, že v ňom majú istotu zamestnania a stávajú sa tak nepotrebnými štatistami, ktorí predstierajú svoju prácu. Je tu ale ešte jedna cesta, ako sa vysporiadať s vyhorením – využiť túto situáciu k osobnostnému rastu.
Kríza môže dať človeku podnet k prehodnoteniu svojich priorít, k spoznaniu svojich slabých a silných stránok, hraníc svojich možností, k vybudovaniu podpornej siete, ktorá môže v budúcnosti  pomôcť predchádzať vyhoreniu, t.j. stratégia typu, že aj z vyhorenia je možné sa niečomu naučiť.
Tieto preventívne stratégie, uplatňované voči vyhoreniu,  sa často opierajú  o psychoterapeutické zdroje.

 

Otázky, ktoré nám môžu pri takomto postupe pomôcť zhodnotiť význam práce pre naplnenie zmyslu nášho života:

  • Aký postoj máte k práci ako takej? Znamená pre vás práca – akákoľvek –v prvom rade „nutné zlo“ alebo podstatu existencie?
  • Ste si vedomý toho, či má vaša práca zmysel v celospoločenskom kontexte, ak áno, aký je jej zmysel v tomto kontexte?
  • Nachádzate sa v pracovnej „slepej uličke“? Existujú vo vašom súčasnom povolaní ešte nejaké šance pre pozitívnu zmenu?
  • Čo vás na vašej práci najviac hnevá?
  • Ste vo svojej práci preťažovaný alebo nedocenený?
  • Ste svojím povolaním sklamaný? Očakávali ste niečo lepšie, iné?
  • “Dusíte“ sa v stále rovnakých pracovných postupoch, ktoré nepripúšťajú žiadnu zmenu?
  • Máte problém s jednaním s kolegami?
  • Máte ťažkosti, konflikty so svojím nadriadeným?
  • Máte nesprávne povolanie? Prácu, ktorá sa nehodí k vaším schopnostiam, k vám?
  • Kam patríte z hľadiska motivácie k práci? Napadlo vám niekedy pouvažovať o tom, čo pre vás vaša práca znamená?

Tieto a podobné otázky môžu človeku pomôcť zorientovať sa v zmysle svojej práce, pretože korene vyhorenia môžu ležať už v samotnom výbere povolania, či v cieľoch, ktoré chce človek dosiahnuť.
Samotná psychoterapia má obvykle niekoľko krokov, najprv je nutné, podobne ako u depresií, znížiť na najnižšiu možnú mieru pracovnú záťaž.
Niekedy prostredníctvom delegovania práce – povinností, v krajnom prípade pomocou práceneschopnosti.
V druhom kroku sa človek  postihnutý vyhorením učí rekonštruovať obsah svojej práce tak, aby ho nevyčerpávala a získala pevné hranice, v ktorých bude schopný naďalej fungovať. V terapii sa učí poznávať svoje silné a slabé stránky.
V oblasti myslenia sa terapia zameriava na myšlienky týkajúce sa pocitu bezmocnosti, beznádeje a zároveň na zníženie nereálnych nárokov klienta na seba.
V oblasti emócií sa učí otvorene vyjadrovať svoje pocity, dokázať  zvládať negatívne emócie ako hnev, strach a úzkosť, napr. aj prostredníctvom relaxačných cvičení. V terapii sa zameriavame aj na oblasť psychohygieny a správnej životosprávy.
Klientov vedieme k pestovaniu záujmov a záľub, ktoré nesúvisia so zamestnaním a umožňujú tak regeneráciu síl.
Dôležitú úlohu v terapii zohráva aj nácvik komunikačných zručností, vrátane schopnosti povedať NIE, aby človek nebol v práci preťažovaný.
Podstatné je naučiť sa stanoviť si priority, teda neplytvať zbytočne vlastnou energiou, s tým úzko súvisí aj dobrá organizácia času a plánovanie aktivít, vrátane robenia prestávok medzi činnosťami. Neprepadnúť „syndrómu pomocníka - samaritána“, to znamená udržať si citový odstup od klientely.
A v neposlednom rade, zaobstarať si dostatok informácií, odborných znalostí, čo nám dodá pocit kompetencie a zvýši sebadôveru. 


Použité zdroje:

Hučín, J. (2005): Když se práce stane noční murou. In: Psychologie Dnes, 7-8, 11, s. 11–15.
Kebza, V. - Šolcová, I. (1998): Burnout syndrom: teoretická východiska, diagnostické a intervenčné možnosti. Československá psychologie, XLII, 5 , s. 429–448.
Křivohlavý, J. (1998): Jak neztratit nadšení. Praha, Grada.
Libigerová, E. (1999): Syndrom profesionálního vyhoření. In: Praktický lékař, 79, 4, s. 186-190.
Mallotová, K. (2000): Burn-out neboli syndrom vyhoření. In: Psychologie Dnes, 2, 6, s. 14 - 15.